Elixíry, čierne oči... II. - Fingovaná smrť

Tanier zadrnčal na zemi, keď sme dopadli na podlahu mojej izby. Rýchlo som sa vyškriabala na nohy a ponáhľala do labáku, aby som vypila protilátku na moju čiastočnú infekciu. Keď som tak urobila, roztriasli sa mi nohy a podlomili kolená. Zošuchla som sa na zem a malá fľaštička sa rozbila. Premena ma asi chránila a bez nej som teraz poriadne cítila všetky svoje zranenia, ktoré som si predtým ani nevšimla. Vo dverách sa objavil Parker, dychčal: „Čo-ti-je?“
„Zobrala som si protilátku. Nejako sa mi moje zranenia naraz zosypali na hlavu. Iba som to neustála.“
Počula som buchnutie. Vedľa Parkera stál Dumbledore: „Žijete? Skvelé. Musíte ísť hneď na ministerstvo, tam vás ošetria. Pán Parker, budeme vám vďační, ak to, ako ste sa zachránili nikomu nepoviete. Iba, že sa vám do cely zrazu premiestnil tento tanier a rovno vás preniesol na ministerstvo. Áno?“
Parker, nerád, ale prikývol.
„Dobre, bežte,“ podal nám tanier.
Chytili sme sa ho a premiestnilo nás to na oddelenie.

***Remus***

Keď som videl, ako zmizla, odľahlo mi. Krátko na to sa ozval výbuch, dohodnuté znamenie. Skočil som do opačnej strany, kde sa nešíril mätúci prášok a zrazil dvoch smrťožrútov. Prekopŕcol som sa a rýchlo dobehol k Minerve. Položil som labu na tanier v jej rukách. Premiestnili sme sa do Dumbledorovej pracovne. Prenášadlá nám pripravil on, špeciálne pripravené, aby nás premiestili v čase, keď sa ho dotknú obaja čarodejníci, ktorí to urobiť majú. Susan s jej kolegom, Hermiona s Harrym a ja s Minervou. Okrem iného, keď sa na nich pozerala správna osoba, žiarili a priťahovali ju, dokonca aj fyzicky.
Do miestnosti prešiel aj Harry s Hermionou.
„Všetci sú v poriadku?“ spýtala sa Minerva.
Prikývli sme.
„O chvíľu príde Dumbledore. Mal skontrolovať Susan a poslať ich na ministerstvo.“
Skvelé.
Čakali sme, kým prišiel: „Je trochu zničená, ale je v poriadku. Aj Parker,“ upokojil nás.
„Mali sme obrovské šťastie, Dumbledore. Voldemort odišiel predtým,“ podotkla Minerva. Áno. Pochybujem, že by sme odtiaľ inak vyšli všetci živí a pomerne v poriadku.
„Bola to naozaj vydarená akcia, šťastie nám prialo,“ prikývol Harry, „všetko nám rad radom vychádzalo.“
„Som rád, že ste všetci v poriadku. A asi najšťastnejší je Severus. Pravdepodobne ste si to práve vy mohli všimnúť, že mu na dcére nekonečne záleží. Myslím, že je jediné svetlo v jeho živote.“
Ešteže som bol vlk a nemusel na to nič hovoriť.
„Obávam sa, že Voldemort bude zase poriadne trestať. Neskôr ho pôjdem počkať k bráne,“ poznamenala Minerva.
„Áno. Dúfam, že Susan dajú hneď dokopy. Čím skôr za ním príde, tým lepšie. Aby mal pokoj na duši.“
Súhlasím.

***Susan***

Všetci v miestnosti upierali zrak na nás. Parker vstal a tiež mi pomohol na nohy, no musela som sa o neho opierať.
„No čo čumíte, zavolajte niekto liečiteľov!“ zahučal.
Kingsley ho hneď poslúchol a cestou na mňa žmurkol.
„Parker? Taylorová?“ trochu neveriaco k nám podišiel Grissom.
„Osobne,“ pousmiala som sa slabo.
„Neuniesli vás náhodou?“
„Uniesli. Zázrak, že žijeme,“ prikývla som.
Zázrak + Severus.
„Aký je váš patronus, Parker? Taylorová?“
„Lev,“ odpovedal.
„Vlčica,“ dodala som.
„Ako spolu vychádzate?“
„Na vaše počudovanie skvelo,“ odpovedali sme spoločne.
„Je Christopher Taylor váš otec?“
„Dumbledore vám niečo spomínal?“ spýtala som sa opatrne.
„Odpovedzte!“
„Nevlastný.“
„A váš skutočný otec?“
„Tak to určite neviete, takže to nemôže byť ani kontrolná otázka,“ vyprskla som.
„Prešli ste skúškou,“ prikývol. Prišli liečitelia a odvádzali nás na krídlo aurorov.
Vtedy mnou prešla obrovská bolesť, až som sa hneď zložila na zem.

Niekto do mňa šťuchol, zobudila som sa.
„Slečna Taylorová, musíme sa porozprávať,“ Grissom sa tváril hrozne vážne.
„Ide o váš únos.“
„Áno?“
„Parker mi spomenul pár čudných vecí.“
Hodila som škaredý pohľad na kolegu vedľa. Z tváre som mu nevedela nič vyčítať.
„Asi to chápem. Je to normálny postup. Tak čo sa ma chcete spýtať?“
„Ste verná ministerstvu?“
„Som, ale ak mala otázka znamenať, či som aj niekomu vernejšia, tak áno, som. Profesorovi Dumbledorovi. Sú ľudia, pre ktorých by som riskla, že nesplním niektoré z vašich želaní. Ale všetci sú na dobrej strane, takže sa nemusíte obávať.“
„Parker mi spomenul zvláštne správanie istého smrťožrúta. Keď vás odvádzal do kobky, podopieral vás, čo je u smrťožrútov nemožné.“
„A vidíte, stalo sa to,“ uškrnula som sa.
„Potom vám dal prútik. Kto to je? Čo máte spoločné so smrťožrútmi?“
„Obávam sa, že vám neodpoviem. Spýtajte sa Albusa. On usúdi, koľko toho môžete vedieť.“
„Ak mi neodpoviete, budete obvinená zo spolupráce so smrťožrútmi! A zatknutá!“
„Zatknite ma, nebudem sa brániť, aj tak vám nič nepoviem. Nie som vinná z toho, čo si myslíte. Na všetko vám musí odpovedať Albus. A jedno malé, slušné upozornenie. Použiť na mňa hocijakú vypočúvaciu metódu nebude mať účinok. Ešte počas štúdia som sa poriadne obrnila. Síce, obávala som sa, že by zo mňa niečo vyťahoval Voldemort a nie vy, ale poslúži to aj proti vám. Ak mi neveríte, pokojne skúšajte, ale bude to strata času.“
„Ja chcem počuť pravdu a nie Albusove výmysly.“
„Ste predsa priatelia, neveríte mu?“
Opäť tá bolesť! Skrčila som sa na posteli a Grissom zavolal liečiteľov. Už sa mi to stalo piatykrát. Nikto nevedel prečo.

***Severus***

S Dumbledorovou a Minervinou pomocou som sa dal rýchlo dokopy. Moja pečeň dostala zabrať, ale potreboval som byť rýchlo fit. Pri Susaninom úteku som si všimol, že ju zasiahlo dosť nebezpečné zaklínadlo od toho sviniara Malfoya. Do chrbta, samozrejme. Inak by sa neodvážil. Zo začiatku človek nič necíti, no po určitom čase sa objaví bolesť v nepravidelných intervaloch. Tie sa skracujú čím dlhšie kliatba pôsobí. Na konci človek cíti neustálu bolesť a skončí to až smrťou. Ale nemohol som sa na ministerstvo vybrať len tak pre nič za nič, takže som sa s Dumbledorom dohodol, že ma akože posiela.

„Dobrý deň, som profesor Severus Snape. Posiela ma riaditeľ Dumbledore. Mám skontrolovať stav pacientky a aurorky Susan Taylorovej.“
„Je mi ľúto, ale k slečne Taylorovej vás nemôžeme pustiť.“
„Prečo?“
„Je obvinená zo spolupráce so smrťožrútmi a je vo väzbe.“
Vo väzbe? Susan za spoluprácu so smrťožrútmi? Zbláznili sa?
„Prečo, pre Merlina?“
„Podrobnosti neviem, pane. Nepustíme vás k nej.“
Došľaka! Vrátil som sa rovno do hradu k riaditeľovi. Bez klopania som sa vrútil do vnútra a zvrieskol: „Tí neskutoční idioti ju zatkli!“
Ešteže tam bola iba Minerva.
„Čože?“ riaditeľovi to hneď nedošlo.
„Zatkli Susan, vraj za spoluprácu so smrťožrútmi! A ja sa k nej musím dostať, inak zomrie! Zasiahli ju špeciálnym smrťožrútskym zaklínadlom!“
„Ešte raz a pomalšie. Susan na ministerstve zatkli?“
Salazar, on je taký nechápavý!
„A je vo väzení!“
„Minerva, oboznám členov rádu, že porada sa posúva. Idem na ministerstvo,“ rýchlo vstal. Nasledoval som ho.
„Ty ostaneš na hrade, Severus. Nebudem riskovať, že na niekoho vyletíš!“ zabuchol mi dvere pred nosom.
„To bude dobré, Severus,“ chlácholivo povedala Minerva a odišla krbom. Nehovorte mi, že to bude dobré! To už malo byť dobré!

***Grissom***

„Nie je to tvoj osobný rekord, v rýchlosti dostavenia sa na ministerstvo?“ spýtal som sa zadychčaného Albusa.
„Áno,“ prikývol.
„Ale zbytočný. Nepustím ju, kým mi nepovie pravdu.“
„A onedlho zomrie. Chceš mať nevinnú na svedomí?“
„O čom to zas táraš?“
„Som dosť informovaný a viem, prečo má Susan tie stupňujúce sa bolesti. Ak k nej nepustíš môjho človeka, nepovie už nikdy nikomu nič.“
„Možno zachránim pred Voldemortom naše tajné informácie.“
„Zbláznil si sa, William?! Susan by sa k nemu nepridala! Veď jej zabil rodičov!“
„Zabil jej matku a nevlastného otca,“ opravil som ho.
„Nie, jej mama povedala, že zabil aj jej skutočného otca. Preto proti nemu vo Francúzsku toľko bojovala. Spolu s Christopherom, ktorého mala Susan rada ako vlastného otca.“
„A čo keď mi tu táraš báchorky, len aby som ju prepustil?“
„Už by si mohol vedieť, že by som sa nesnažil vymýšľať si, ak si vymýšľam, kvôli zlému človeku. Ona by Voldemortovi určite nepomohla.“
„A keď pomohla smrťožrútom?“
„Povedz mi presne, aké je jej obvinenie a z akého dôvodu.“
„Z dôvodu, že sa len tak od Voldemorta dostať nemohla a dôvodu, že Parker videl, ako jej jeden z nich pomáhal. U smrťožrútov je to dostatočné.“
„Fajn, tak ťa poteším, niečo sa dozvieš z informácií, ktoré poctivo zatajujem. Uvažuj, odkiaľ viem toho toľko o akciách Voldemorta?“
„To ma vždy trápilo.“
„Mám tam špeha, William. Dvojitého agenta, ktorý sa tvári, že špehuje u mňa, ale prevažne dáva Voldemortovi iba chybné informácie.“
„Dvojitý agent? Kto by toľko riskoval?“
„Nájdu sa takí. Teda jeden a práve ten jeden Susan podopieral, aj jej dal prútik. Ak si dobre pamätám presné príčiny vášho podozrenia. Už som si stihol aj prečítať správu,“ žmurkol.
„Ale aj tak zo mňa vyťahuješ informácie. Čo keď ti neuverím?“
„Prečo by si to robil?“
„Neverím, že by bol niekto taký sprostý, aby prišiel za Voldemortom s plánom špehovať ho.“
„To on neurobil. Po roku v jeho službách zistil, čo to obnáša a oľutoval svoje činy. Rozhodol sa ich odčiniť a pracovať pre mňa.“
„Chcem meno!“
„To určite, nebudem riskovať jeho prezradenie. Mohlo by ho to stáť viac ako život.“
„Takže má aj rodinu?“
„Áno.“
„A s rodinou do toho išiel?“
„V tom čase ju ešte nemal. Jednoducho povedané...“
„Ja by som si v takých podmienkach rodinu nezakladal.“
„Život je nevyspytateľný, ale nerozoberajme môjho špeha. Pustíš ju?“
„A do správy napíšem, že ju púšťam pretože ma prehovoril Rokfortský riaditeľ?“
„A čo ak by sa správa vyparila?“
„Ja ju nenechám vypariť sa!“
„To nemusíš. Už som sa o to postaral.“
„Ty si tak neskutočne drzý človek, Albus!“
„Teda toto mi ešte nik nepovedal... Ale ako myslíš.“
„Fajn, prepustím ju. Ale bolo by lepšie, keby sa nakrátko vytratila. Mohli by ste ju doošetrovať u vás?“
„Samozrejme, to nie je žiaden problém a potom je tu ešte tá vec, ktorú som ti spomínal prednedávnom.“
„To s vlkolakmi?“
„Áno.“
„Ale zase si vymýšľaš. Vlkolaci medzi seba normálneho čarodejníka neprijmú.“
„To nechaj na mňa, William. O správach, o ktorých sa prostredníctvom nej a môjho druhého človeka dozviem, ťa budem priebežne informovať. Vlastne, čoskoro by už mala ísť, takže sa sem tak skoro asi už nevráti.“
„Poviem ti, že si hrozný, Albus. Najprv mi ju sem privedieš a teraz odvádzaš.“
„Ešte stále pre teba pracuje. Okrem toho by si len tak nedostal informácie z vlkolačieho prostredia.“

***Susan***

„Susan, vstávaj,“ začula som a otvorila oči.
„Profesor Dumbledore... Tak predsa ste sa rozprávali s Grissomom?“
„Áno. Teraz ideš k nám na hrad. Severus sa o teba postará.“
„Netreba sa skôr starať o neho? Voldemort musel zúriť, že sme ušli...“
„Severus sa z toho už vylízal.“
„To som r-“ zase mnou prešla tá neutíchajúca bolesť. Bolo to ešte nepríjemnejšie ako Cruciatus a stále horšie...
Keď konečne bolesť prešla, ocitla som sa na nosítkach prikrytá dekou asi v polovici cesty cez areál k hradu. Albus sa na mňa so starosťou pozrel a niečo zamrmlal.

***Severus***

„Konečne,“ zbadal som vo Veľkej sieni riaditeľa.
„Ako je na tom?“ pribehol som k nemu a pozrel sa na dcéru.
„Zle, tie záchvaty sú čoraz dlhšie. Uspal som ju.“
Nadvihol som jej viečko, aby som sa pozrel na veľkosť zreničky. Do Salazara... Postupuje to príliš rýchlo. Malfoy sa zjavne snažil (určite jej ešte neodpustil tú scénku z trhov. Ponížila ho ako sa len dalo, už len tým, že ho porazila žena a ešte k tomu na celej čiare).
„Odneste ju do jej izby, ja utekám po nejaké elixíry,“ zbehol som k sebe.

Podarilo sa mi to, teraz už môžeme iba čakať.

„Chcel si so mnou hovoriť, Severus?“
„Áno, Albus. Ide o to... Toto zaklínadlo poznajú iba smrťožrúti, takže ak to prežije, Voldemortovi dojde, že jej niekto z nás pomohol. To by sme nemali dopustiť. Vzhľadom k tomu, že ste ju aj tak chceli poslať k vlkolakom, najlepšie by ju bolo vyhlásiť za mŕtvu. Pred všetkými, nikomu nesmie ujsť, že žije. Teda aj pred rádom.“
„Urobím to.“

Susan sa konečne prebrala, s Dumbledorom sme jej oznámili, že sme ju museli prehlásiť za mŕtvu. Nebola nadšená, ale prikývla. Keď porazíme Temného pána, jej “úmrtie“ zrušíme. Dovtedy bude žiť s vlkolakmi... Nebudem skrývať, že ma to príšerne štvalo. V tejto situácií to však bolo asi naozaj najlepšie riešenie. Ak by sa neskrývala, čo by ona určite nevydržala...

***Susan***

Prišiel posledný deň pred mojím odchodom k vlkolakom. Všetci boli presvedčení, že som mŕtva, takže som mohla prijať novú identitu – Susette Tamplovú.
Ako prvú vec som skryla svoje podklady k môjmu štúdiu elixírov. Všetky podrobné poznámky, pretože sa mi nepodarilo urobiť len “dobré“ elixír, ale aj tie horšie. No dobre, niektoré sú extrémne nebezpečné, takže som sa ich rozhodla skryť, a to poriadne. Elixíry, ktoré boli jedovaté a tak podobne, som vyliala.
Tajné miesto je naozaj dômyselné – špeciálnym kúzlom som si prezrela plány hradu okolo mojej izby a obývačky a v izbe urobila trochu úpravu. Odložila som návody a postupy v pomerne malej tube a pekne to prekryla... Do skrýše sa môžem dostať jedine ja a otec. No, možno si trochu otlčie pierka, ale inak by nemal žiadnu ujmu, veď on ma učil lietať!
Z bezpečnostných dôvodom som si zľahka zmenila vzhľad – hnedé mierne kučeravé vlasy som s elixírom zmenila na čierne rovné a poriadne dlhé. Taktiež nechty na rukách prešli malou úpravou – predĺžila som ich na pazúry. Boli aj poriadne ostré.
Z tváre som chorobou stratila svoju zvyčajnú farbu a bola biela ako krieda. Okrem toho som vyhrabala k mojim trom prútikom ešte jeden po mame z Číny. Každý prútik mám z inej krajiny – Francúzsko, Anglicko, Egypt a Čína... Skvelé. Už ich len dobre poskrývať. Vlasy som splietla do hrubého vrkoča a prútik z Francúzska skončil v ňom. Čínsky išiel pod šaty na chrbát (budem nosiť šaty. Predtým to boli nohavice a blúzka, na to habit, pretože to bolo praktickejšie. Tu to nebude až také dôležité, takže dlhé šaty) – bol úplne rovný bez držadla, čo mi vyhovovalo, pretože nič nevytŕčalo. Egyptský prútik som zašila do sukne. Bol na jej úplnom konci zvislo, takže ho vôbec nebolo vidieť. A posledný, normálne používaný anglický, aby mi nezavadzal, v rukáve.

Večer ideme preč. Remus už prišiel na hrad. Som trochu nervózna, neviem, ako nás vlkolaci príjmu. Na dlhý čas sa oddelím od normálnych čarodejníkov, pridám sa k sekte bláznov... oh. Asi začnem spln nenávidieť. Remusov opis rôznych obiet a rituálov bol odporný. Nádych, výdych.
Odchádzame.

***Severus***

Vzhľadom k Susaninej smrti sme sa museli tváriť trochu smutne... Hlavne ja, keďže všetci z rádu vedia, že som jej otec. Nebol to problém. Dám krk na to, že sa dá s Lupinom dokopy. Presne viem, ako to prebieha, keď človek tesne ujde pred smrťou a zistí, že život je krátky. Zabudne používať mozog a vrhne sa do lásky. Ako ja... Tiež som konal rovnako. Uh... a ešte zo mňa urobia starého otca... Nie, ja sa pozvraciam. Predstava, že Remus Lupin, môj bývalý spolužiak a vlkolak bude otcom Susaniných detí... Keby tak Lupina zabili. Ako by mi odľahlo. Sčasti... Susan by tam najskôr tvrdohlavo ostala celkom sama. Do šľaka! O koľko by bol svet lepší, keby Voldemort neexistoval!

***Sulwyn Corter***

Prišla ďalšia tradične nudná noc. Žiť s vlkolakmi nie je žiadna zábava. Naše spoločenstvo je skôr záťaž, aspoň ja mám občas ten pocit. Ale čo máme robiť? Spoločnosť nami opovrhuje, neznáša nás, sme pre ňu spodina. Preto sa združujeme v jeden celok, aby sme boli silnejší. Aby nás nerozdupali. Medzi ľuďmi máme hroznú povesť a úprimne, niektorí oprávnene. Elita spoločenstva, aspoň jej prevažná väčšina, nie sú žiadni anjeličkovia. Napríklad taký Fenrir Greyback, to bol psychopat. Ešteže zomrel. No, pochybujem, že otrčil kopytá len tak sám od seba, ale nik nezistil, kam zmizol. Ale nahradili ho iní: Bridgette Gidleyová, Lyle Denton, Marcus Rains a ďalší... Fenrirovi sa doteraz nik nevyrovnal, ale obávam sa, že sa to čoskoro stane. Zase prichádzajú s myšlienkou vybudovať vlkolačiu armádu z nevinných detí...

Zišiel som dole do sály. Nechápem prečo, ale dalo by sa povedať, že sme viedli skoro upírsky život. Cez deň sme spali a v noci boli hore, zabávali sa, rokovali, hádali...
S príchodom večera to na hrade ožilo.
Naše spoločenstvo sa delilo na tri vrstvy. Najlepšie bolo pravdepodobne v strednej a tá bola asi aj najpočetnejšia. Z toho postavenia nevyplývali žiadne povinnosti. Ak ste boli z nízkej vrstvy, život na hrade bol pre vás peklom. Obe vyššie vrstvy vami opovrhovali a často krát ste aj padli za obeť ich hnevu. Ale ani v elitnej vrstve to nebolo práve príjemné. Bolo nás presne deväť, ktorí sme akože demokratickým spôsobom mali spoločenstvo viesť. Akože, naozaj iba akože. Každý z nás mal určitú funkciu. Hlavou nášho klanu je Bridgette a jej priateľ Lyle. Na nich je na prvý pohľad vidno, že sú to vlkolaky. Ďalší dôležitý je Marcus, ako náš “kňaz“. On najčastejšie vykonáva rôzne nezmyselné obety. Táto nepríjemná činnosť je však na takmer každom z najvyššej vrstvy. Našťastie som sa tomu doteraz úspešne vyhýbal.
Teším sa úcte pre svoju inteligenciu a predvídavosť, poznám dobre čarodejnícke zákony a podobné taľafatky. Okrem toho sa pomerne dobre vyznám v čiernej mágií. A ešte mám občas na starosti nejaké magické zvery, ak sa niečo vyskytne. Od detstva som totiž túžil chovať pegasy, takže sa vyznám.
Sedávame za vrchstolom siene, okolo našej vodkyne. Ja po jej pravici, Lyle ľavici. Marcus sedí z mojej druhej strany.
Dnes sme čakali iba dvoch vlkolakov zo strednej vrstvy, ktorí nás mali poinformovať o pribiehaní vecí na ministerstve. Dianie vo svete sme sledovali takmer s dychtivosťou. Ako sa vyvinie táto bitka? Na ktorú stranu sa máme pridať? Na tieto témy sme mali už mnoho hlučných debát.
No už o ôsmej sa zvyčajnosť prerušila – do Siene vošli dvaja muži. Svojím nečakaným príchodom prekvapili snáď každého v sieni. Sledovaní všetkými očami prešli až pred Bridgettin trón a konečne si zložili kapucne. Ou, zaujímavé!
Pomýlil som sa. Pred nami stáli muž a žena. Naozaj nezvyčajné. Do hradu sa môže dostať iba vlkolak a žena-vlkolak je skoro zázrak. Spoločenstvo tvorilo viac ako tisíc duší a z toho iba 9 bolo žien. O to viac boli cenené. Bridgette viedla náš klan a v elite boli ešte tri ďalšie. Zvyšných päť tvorilo takzvanú veľkú päťku strednej vrstvy. Mali z nich najväčší vplyv. Pravdepodobne preto, že keď žena bola vlkolak, zvykla to byť aj poriadna beštia.
Takže pravdepodobný nový prírastok bol veľmi zaujímavý. Okrem toho bola tá žena mladá a cítil som z nej silnú čarodejnícku moc (čo iní postrehnúť nemohli, málokto to cíti. Je to asi ako vidieť auru, ale predsa iné). Mohla mať tak... Dvadsať päť, najviac dvadsať sedem rokov. Muž vedľa nej bol už starší. Odhadoval som ho okolo štyridsiatky.
Bridgette si ich premerala pohľadom, ktorý zastrašil každého okrem niekoľkých výnimiek a najvyššej vrstvy. Spoločníci na sebe nedali nič znať.
„Kto ste?“ zavrčal Marcus.
Muž ne neho preniesol pohľad a odpovedal: „Remulus Luppe a Susette Tamplová. Radi by sme sa pridali k vášmu spoločenstvu.“
„Z akého dôvodu?“ pokračoval Marcus vo svojom zvyčajnom výsluchu.
„Z nudy?“ odbafla nezaujímavú otázku Tamplová. No, bolo to neslušné, ale pochopiteľné. Aký len človek môže mať dôvod, aby sa pridával k skupine vlkolakov?
„Nebaví nás počúvať hlúposti čarodejníkov, ktorí nami opovrhujú,“ odpovedal Luppe.
„Teda ako každý,“ poznamenal Lyle, „bolo by pre nás zaujímavé prijať vás?“
„Pravdepodobne áno. Napríklad by ste si mohli uvedomiť, že vaše obranné kúzla sú nedostatočné. Dostane sa sem hocijaký vlkolak a nie je pre neho problém sledovať vás.“
„Vlkolaky predsa držia spolu, prečo by nás niekto sledoval a chcel zradiť?“
„Môže to byť možná konkurenčná skupina,“ vysvetlil Luppe.
„Okrem toho sa sem môže dostať aj čiastočný vlkolak a u neho je asi pravdepodobnejšie, že by mohol byť aj na druhej strane,“ dodala Tamplová.
„Čiastočný vlkolak, čo je to za hlúposť?“ nadvihol som obočie.
„To je niekto ako ja,“ zaškerila sa žena, „teda osoba, ktorá sa počas splnu na vlkolaka úplne nepremení, pretože ju iný vlkolak nepohryzol počas splnu a je iba čiastočne nakazená.“
To je dnes informácií!
„Otázky bezpečnosti tu preberať nebudeme, ale stali ste sa členmi nášho spoločenstva. Určujem vám strednú vrstvu... nateraz,“ ozvala sa Bridgette.
„Poznáte naše pravidlá?“ spýtal sa ich Morgan na konci.
„Tie základné,“ prikývol vlkolak.
„Tak tie všetky vám vysvetlí... Chepura. Je rovnako zo strednej vrstvy vo Veľkej päťke. A na začiatok by ste ešte mali poznať mená všetkých členov vyššej vrstvy. Ja som Liridon Morgan, vedľa je Michelle Fljodlor, Marcus Rains, Sulwyn Corter, kráľovná Bridgette Gidleyová, Lyle Denton, Hestrora Odalys, Kleia Durce a posledný je Konrey Delvin.“
Tak to ma teda šokoval, že mi zase neskomolil meno na Sulin, ale povedal Sulwyn! Neznášam Sulin, je to také ženské! A ešte k tomu ani Sulwyn nie je moje pravé... Ale to je vedľajšie.

7. Kapitola || 9. Kapitola

Odchod a... Články a... NekrológMalý náhrdelník s krásnym srdiečkomVlkolačie spoločenstvoFingovaná smrťChytenie a útekAko ju varujem?Dohováranie...ty na tom vôbec nič nezmeníš...MargateVyštvanie Návrat a zoznámenie s...